MsKS v Levoči vyhlasuje literárnu a výtvarnú súťaž na tému „POVIEM TI O MOJOM MESTE“ pre 2 vekové kategórie:

1. kategória od 15 do 19 rokov
2. kategória od 20 rokov a viac.

Zameranie súťaže:
upriamiť pozornosť mladých ale i starších ľudí na vzťah k tradíciám nášho mesta a na všetko čo ho robí jedinečným.

Podmienky pre uchádzačov:
- literárne práce v štýle rozprávacieho alebo opisného slohového postupu
- výtvarné práce – kresba, maľba, grafika alebo kombinované a netradičné techniky
- doručená môže byť len jedna práca na osobu

Cena:
víťazi jednotlivých kategórií budú finančne a vecne ocenení primátorom mesta Ing. Miroslavom Vilkovským na slávnostnej vernisáži pri príležitosti Dňa mesta Levoča 19. 9. 2008.

Uzávierka:
literárnych a výtvarných prác je 30.6.2008. Práce môžu byť zasielané poštou alebo osobne na adresu MsKS v Levoči, Nám. Majstra Pavla 54, 054 01 Levoča.
Viac info:
msks.levoca.sk alebo osobne na adrese MsKS.

Mgr. Ingrid Kamenická, riaditeľka MsKS  

Patrik SPIŠSKÝ

V prvom rade by som chcel upozorniť na slovné spojenie „moje mesto, a chcel by som vám položiť otázku. „Kedy môžeme rozprávať o svojom meste, a kto- že je vlastne, naše mesto ?“ Bude to mesto, v ktorom sme sa narodili ? Určite. Ale sú ľudia, ktorí sa síce narodili v jednom meste, no väčšinu času trávia v inom, a to začnú nazývať svojim, lebo tam prežili dlhší čas, a prirodzene tam zažili viac šťastných chvíľ. Z toho vyplýva, že svojim mestom budeme volať to, kde sme prežili najšťastnejšie chvíle, či míľniky svojho života. Ja osobne sa radím medzi ľudí, ktorí svoje rodné mesto milujú. Tu sa mi vynára jedna spomienka, o ktorej môžem povedať, že je šťastná, hoci koniec toho príbehu šťastný určite bol. V tom čase som bol malý, bol som doslova decko, a ako každé decko som bol zvedavý a tak trochu roztopašný. Vtedy som ešte nechápal niektoré veci, ako napríklad: „ Čo je to láska k rodnému mestu?“ Ale i to som nakoniec pochopil, a teraz vám to v krátkosti opíšem. Chlapec ako mnohí iní, s neustále odretými kolenami a odvážnymi snami. Ja som bol ja. V tom čase boli prázdniny, slnko neustále pieklo a ja som sa zatúlal na železničnú stanicu, kde som pozoroval vlak, ktorý sme všetci láskyplne volali „ Anča“. Sledoval som príchod a odchod vlaku i ľudí, ktorí ním prišli, a keď som zostal celkom sám dostal som jeden z odvážnych nápadom, a až teraz si uvedomujem, že nebol len odvážni, ale i riadne nebezpečný. V chvíľkovej pochabosti som si myslel, že pôjdem za vlakom po koľajniciach a zistím, kam sa až dostanem. A tak som išiel, vykračujúc si s nohy na nohu bez strachu z nebezpečenstva opantaný objavovaním. Šiel som dlho, no ak vždy, keď som sledoval zákrutu, ovládla ma túžba zistiť, čo je za ňou, no tam bola len ďalšia zákruta, a za ňou ešte jedna a ... Ani si neviem predstaviť, ako ďaleko by to bolo zašlo, keby som sa neunavil a nerozhodol som sa zastaviť a chvíľu si oddýchnuť. Vietor mi počas celej cesty vial do chrbta, a tak som sa otočil aby trochu pohladil moju spotenú a unavenú tvár. No keď som sa otočil a naskytol sa mi výhľad na vzdialenú Levoču, celým telom ma prenikol pocit, ktorý sa len ťažko dá opísať, bola to clivota, no i strach z toho, ako ďaleko som sa vzdialil z miesta, kde som prežil svoj život a v ktorom mám všetko, čo mi je srdcu blízke, a už som netúžil zistiť , ako ďaleko sa dostanem, či vedieť, čo je za ďalšou zákrutou, myslel som len na to, že sa vrátim do svojho mesta. A tak, už nie z nohy na nohu, ale bláznivým behom som sa vracal späť, do mesta ktoré milujem. Od toho času som sa začal viac o Levoču zaujímať. O jeho históriu, pamiatky, či o kuriozity... A hoci čas, ktorý prešiel od môjho dobrodružstva s vlakom a koľajnicami, neúprosne pokročil i tak ma Levoča stále dokáže upútať a zobudiť moju zvedavosť. Vtedy sa rýchlo ponáhľam do knižnice, aby som uhasil smäd po informáciách. Rýchlo sa oblečiem a dám sa na cestu. Bývam blízko centra mesta, preto mi to netrvá dlho a nanajvýš po pár minútach sa dostávam na začiatok námestia. Moju pozornosť takmer okamžite upúta evanjelický kostol. Už oddávna ma ohromovala jeho dokonalá geometria, a to pôdorys v tvare gréckeho kríža, či zrenovovaná medená kupola a keď sa nabažím pohľadom na ňu, tak sa predo mnou vynára radnica, umiestnená na južnej strane námestia, a vzápätí kostol sv. Jakuba, ktorý patrí k vrcholným pamiatkam v Levoči, a to i vďaka oltáru, ktorý nie je len najvyšší v Európe, ale je to jedno z najkrajších diel najväčšieho umelca, aký kedy v Levoči bol. Je to dielo Majstra Pavla, ktorého sa nebojím prirovnať k velikánom minulosti, lebo tak ako mala Florencia, Miláno či Rím Leonarda Da Vinci, Michelangela či Raffaela, tak mala Levoča svojho Majstra Pavla, ktorého životné dielo sa veľkosťou a kresťanským cítením určite radí medzi svetové poklady najvyššieho kalibru. Som takmer v cieli mojej cesty, a ešte by som si rád prezrel ďalšie z ozdôb Levoče, ale taký krátky čas by sotva stačil na objavenie, či pochopenie nespočetných krás. A tak môj pohľad len letmo pohladí sochu Ľudovíta Štúra, ktorý svoj život obetoval Slovensku, a jeho tragédia jeho života ma dokáže naplniť smútkom. Posledných pár krokov a som v cieli. Moja návšteva v knižnici netrvá dlho a už po krátkom čase sa vraciam rovnakou cestou späť, no moje myšlienky už nepatria historickému dedičstvu Levoče, ale budúcnosti. Hovorí sa, že budúcnosť, sme my mladí, lebo práve mladej generácií pripadá dedičstvo Levoče, a tak ako sa o ňu starali predošlé generácie, mali by sme sa o ňu starať i my, alebo ich predbehnúť. Levoča sa oproti minulosti určite rozvinula, o čom svedčí aj opäť zrekonštruovaný park a kostol, alebo výstavba nového ihriska, ale tieto nemajú pre mňa najväčšiu hodnotu. Ja si najviac cením spomienky, ktoré mi Levoča dala. A teraz keď sa vraciam späť domov, sa mi opäť všetky vynárajú, opäť kráčam po tých miestach, kde som kráčal, keď som bol mladší, opäť vidím tie uličky a zákutia, kde som prežíval dobrodružstvá svojho detstva: „Aha, po tej cestičke som sa rútil na bicykli závratnou rýchlosťou, áno ešte aj teraz si spomínam na ten zvuk, keď mi pod kolesami vržďal štrk. A pozri, tam ďalej na ten múrik, po ňom som kráčal a naťahoval som sa za gaštanmi a spomínam si na ten pocit, keď ma pichali v rukách, ale i tak som ich nepustil, všetko si to pamätám. A tu nižšie je zase starý cintorín. Spomínam si, ako som po ňom večer kráčal i s kamarátmi, spomínam si na ten pocit vzrušenia a strachu. Ach, tie spomienky, stále ich mám“. Som takmer doma, už vystupujem po schodoch k dverám, ale neuvedomujem si, že tie schody ma vedú do minulosti, a keď už stojím v kuchyni a hľadím z okna, som opäť ten chlapec, čo stál na koľajniciach, a s búrkou citov hľadel na Levoču, a keď vidím, ako posledný slnečný lúč dňa pohladil kostolnú vežu, cítim sa ako vtedy.

Helena HRADISKÁ

Bolo to dávno. Ešte v tých časoch, keď deti večer nesedávali s očami prilepenými na televízne obrazovky, ale ležali pod perinou so zatvorenými očami, aby lepšie videli to, čo počujú a pýtali sa rodičov, aby im povedali rozprávku.
- A akú ? To sme dostali odpoveď na našu prosbu my, tri deti v Tatranskej Lomnici.
- Predsa o tebe, keď si bol malý ! Taká zas bola naša odpoveď, keď rozprávačom bol otec. A bolo nám jasné, že rozprávka začne takto:
“ Porozprávam vám o svojom meste.“ No akéže jeho mesto, keď Levoči prežil len zlomok života ! Veď tých jeho miest bolo veľa, ale iba jedno malo prívlastok moje.
S výberom levočských rozprávok to nebolo jednoduché. Každý z nás o tú svoju musel bojovať. Mala som výhodu – bola som jediná dcéra, tak Biela pani sa neprechádzala len po levočských hradbách, ale často zavítala aj ku nám domov.
Bratia zas boli v presile, preto Biela pani musela ustúpiť rozprávaniu o tom, ako chlapčiská gymnazisti sa boli lyžovať a sánkovať pri hrhovskej ceste a prekvapil ich ranený diviak. Ktorýsi z nich chcel ukázať, aký je hrdina a začal ho dráždiť. A chlapec sa už živý nevrátil domov. A ešte úspešnejšia bola rozprávka o tom, ako lietadlo narazilo do budovy gymnázia. Potichu sme snívali o tom, aby sa také niečo stalo aj našej škole, ale s horšími následkami – pre školu nie pre lietadlo.
S nádychom mysterióznosti bola ináč realistická rozprávka o portréte peknej mladej ženy s dieťaťom, o ktorom sme boli presvedčení, že to je malé bucľaté dievčatko. Ale boli sme sklamaní, tá mladá žena bola naša stará mama, to by bolo v poriadku, ale to malé dievča s pajácom v ruke bol náš otec! Kamarátom, ktorí sa nás pýtali, kto je na obraze, sme radšej hovorili, že je to stará mama s tetou Katkou. Kto by sa priznal k takému otcovi? Obraz kedysi visel v salóne levočského bytu mojich starých rodičov . Jednu noc spadol zo steny a poškodil sa. Neskôr sa dozvedeli, že tú istú noc zomrel jeho maliar Fellegi.
Naše poznávanie Levoče sa neobmedzovalo len na rozprávky. Každé leto sme robili rodinné výlety do „jeho Levoče“. Kým sme boli malí, šli sme s radosťou. Tešili sme sa, že sa povozíme autobusom, v parku zjeme chlieb, pôjdeme do cukrárne a uvidíme kostol a radnicu a klietku hanby a záhradu a bývalý byt. Neskôr sme už začali vyjednávať a vydierať.
- A kúpite nám v Levoči zmrzlinu alebo nanuk ? Keď sme dostali kladnú odpoveď, dali sme sa nahovoriť na výlet. Riskovali sme síce, že si budeme musieť vypočuť výpočet celého sortimentu, čo kedysi ponúkali u Bakalu, ale zmrzlina stála za to. Potom sme s otrávenými tvárami poprechádzali všetky rodinné pamätné levočské miesta, vypočuli si
po x-krát historky s nimi zviazané, zúfalo presviedčali rodičov, že nás tlačia topánky a preto nemôžeme ísť na Mariánsku horu. Nakoniec to vzdali oni a viac nás so sebou do Levoče nevolali.
Odvtedy prešlo veľa rokov. Dnes zvyknem ja stáť pred skupinkou turistov a s láskou a s otcovým zápalom hovoriť: „Soyez bienvenus á Levoča. J´aimerais vous présenter ma ville.“ Vítajte v Levoči. Rada by som vám predstavila moje mesto.

Margita ANTAŠOVÁ

Dennodenne prechádzam týmto námestím a zakaždým niečo nové objavujem a obdivujem. Som ako večne sa túlajúci, hľadajúci a obdivujúci cudzinec, i keď korene mám hlboko zapustené v rodnej Levoči. Z Námestia prechádzam uličkou na Kláštorskú ulicu. A v tom momente zabúdam na prítomnosť a ožíva minulosť. Som žiačkou ! Navštevujem Cvičnú rímskokatolícku ľudovú školu pri Učiteľskom ústave na Kláštorskej ulici v Levoči. Práve nás vyučujúca, radová sestra Róberta, vyprevádza po vyučovaní pred bránu školy. Kláštorská ulica je jedna z najstarších ulíc – tichá, bezpečná. Len málokedy ňou prejde Klinga – báčiho taxík. Hlavou mi preletí: „do dvanástej času dosť, prebehnem Námestím“. Prejdem cez cestu a zabočím do uličky okolo Tatry. Odtiaľ sa šíri príjemná vôňa z Patkovej reštaurácie. V Tatre je aj hotel a kaviareň. Reklama, zďaleka viditeľná, pozýva hostí na Plzenské pivo. Z druhej strany uličky sa šíri omamná vôňa orgovánu. Je máj a živý plot nedovolí zvedavcom nazrieť do Polačekovej záhradnej cukrárne. Je len pre „vyvolených“, nám „malým“ vyhovuje cenove zmrzlina u Bakalky na južnej strane Námestia. Ulička vyúsťuje na Námestie. Priestranné, štvorhranné, vydláždené vápencovými dlaždicami. Pripomína mi hradné nádvorie, ktoré lemujú domy, ba priam paláce bývalých patricijov, bohatých kupcov a mešťanov. Veľkolepé Námestie ! Jeho rozmery poukazujú na význam mesta v stredoveku. V prízemí týchto domov sú sklepy, obchodíky i obchody. Najprv nazriem do výkladných skríň kníhkupectiev. Vyberám si. Jedna kniha sa mi páči u Fapšu, iná u Singera a iná zas u Brauma. Braum vlastní aj tlačiareň. Všetky tie predajne sú v zástavbe na východnej strane Námestia. Výber končím s prianím „možno na Ježiška“. Nasmerujem k zlatníctvu. Poznám len jedno. Obchodík učupený v tmavom prízemí zamurovaných arkád, s veľkým výkladným oknom obráteným na sever. Je tam ešte ? Môj vysnívaný strieborný prstienok s kominárikom za 5 Kčs. Nikdy nebol môj, nikdy mi neurobil radosť. Obchodov s potravinami bolo dosť. Tatar, Špengel, Budúcnosť na východnej strane, Suchý, Konzum na záápadnej strane a Berger na južnej strane. Blízky mi bol Konzum a Berger. Pamätám si, že veľký nákup, donášku do domu, robil v Konzume pán Hagovský. Prichádzal k nám s obrovským košom na chrbte ako Mikuláš, raz za mesiac. Beger zas svojich stálych „kunšaftoch“ pri vyúčtovaní „na knižku“ zvýhodňoval cukríkmi. Odtrhol štvorec papiera, šikmo ho skrútil a naplnil pestrofarebnými cukríkmi zo sklenenej dózy. To bolo grátis pre deti. Nezabudnuteľné sú pre mňa obchody s koloniálnym tovarom. Bol to Slezáček na západnej strane a Schäfferová na východnej strane. Dodnes mám v očiach ako s vycibreným vkusom výtvarníka boli naaranžované vitrínky s tovarom. Strapce banánov, ktoré dekoračne zdobili dvere obchodu i akvárium s rybičkami vo výklade. To všetko pre zákazníka ! Chuť banánov som v tom čase nepoznala. Nám museli stačiť jablká a hrušky z našich stromov. Iba ak na Mikuláša svätojánsky chlebík. Ten bol pomerne lacný a poriadne tvrdý. Zuby sme si nešetrili. Obchody s konfekciou a metrovým tovarom ma nepriťahovali. No pamätám si, že ich bolo dosť. Na východnej strane Lefkovič s dámskou a detskou konfekciou. Obchod na rohu Námestia, kde sa už zabočovalo do Košickej ulice. Neďaleko Wildfeur, pánske obleky. Na západnej strane Róth, metrový tovar a na južnej strane Stašk, metrový tovar a potreby na šitie. Čo sa týka obuvi okrem lacného Baťu pamätám si menší obchodík na východnej strane. Bol to obchod s kvalitnou výberovou obuvou a vlastnil ho Wieder. Obchody s mäsom – jatky a údeninami sú spojené s menami: Deuch, Schmiedt, Molčan na východnej strane, Petrilla na južnej strane Námestia. V tomto dome bola známa Breurova tlačiareň, na čo upozorňovala pamätná tabuľa. Špeciálny obchod len s údeninami pána Košča, nebol na Námestí, ale na rohu Košickej ulice vyúsťujúcej na Námestie. Obchod so železom vlastnil Alexander Kalix a Nesl. Tiež na východnej strane Námestia. Medzi kuriozity patrili medovnikári. Pán Špengel na východnej strane Námestia a bratia Elišerovci zo Špitálskej ulice. Také medovníky, rumové rezy, kokosky sa už nepečú. Pospomínala som mnohé obchody, obchodíky, iste nie všetky. Na Námestí boli využité všetky prízemné objekty, tak ako aj obytné priestory boli obývané. Vysvietené okná žiarili do tmy a oživovali vtedy ešte fungujúce veselé korzo mládeže. Pospomínala som aj mnohé mená. Za nimi sú ľudia – Levočania, ktorí tu žili. A v čase, v ktorom žili, vytvárali určití hodnoty, boli hybnou pákou v živote mesta. Preto tá pozornosť, úcta. Smerujem do parku, čo i len na chvíľku, posedieť si na lavičke pod starými lipami. Do parku sa vchádzalo zo všetkých štyroch strán bránkami. Je to vlastne uzavretý objekt. Má už svoje roky. Zriadil ho r. 1835 kapitán Arthur Wildburg, pravda, s pomocou tunajšej vojenskej posádky. Veselo bolo v nedeľu dopoludnia, kedy vojenská hudba vyhrávala v altánku. Tieto pravidelné promenádne koncerty lákali starších posedieť na stoličkách i lavičkách. Mladí „korzovali“, prechádzali sa okolo altánku. Bola to spoločenská udalosť i módy i klebiet. O poriadok a čistotu sa staral jeden človek, pán Marčišák. S neodmysliteľnou utierkou pobehoval po parku, oprašoval lavičky a vyberal poplatok 50 halierov. Niektorí stáli návštevníci kupovali si permanentky na celú sezónu. Povedala som „len na chvíľku“. A bola to ozaj len chvíľka, lebo blížil sa pán Marčišák. Vežové hodiny oznamovali poludnie. Je čas vrátiť sa „zo školy“. Ešte prebehnem popri obchode „Žagrička“ na južnej strane, tak sme ho volali. Nikdy som v ňom nebola. Bol to obchod s metrovým tovarom, dekoračným materiálom do bytu a s požičiavaním kostýmov na maškarný bál. Susedil už so spomínaným Bergerom. Zabočím do Novej ulice. Patrí medzi najstaršie a je jednou z najmalebnejších v Levoči. Pôvodne tvorila prístupovú cestu od Dolnej brány na Námestie. Patrila ku hlavnej komunikácii mesta. Domy sú v radovej zástavbe po oboch stranách ulice. Je to ulica môjho čarovného detstva. Dodnes cítim vôňu chleba a pečiva, ktorá sa šírila z pekárne pána Ertekéša a Schwartza. Raz do jednej, raz do druhej pravidelne raz do týždňa sme ako deti nosili už vykysnuté a do košíka uložené chlebové cesto. Po niekoľkých hodinách sme odnášali domov čerstvý, dobre vypečený chlieb. V dome pána Ertekéša bol aj obchodík. Stačilo dvere otvoriť, zvonček cingol, položiť na pult 20 halierov a s rožkom v ruke s úctivým pozdravom sme odchádzali. „Zo školy“ som sa vrátila domov načas. Pri otvorení brány cingol zvonec a bola som opäť v prítomnosti. Vrátila som sa vlastne z každodennej obchôdzky námestím, Námestím Majstra Pavla. Voľakde som čtala a zapamätala som si: „Kto nepozná minulosť, nemôže pochopiť pravý zmysel súčasnosti, ani ciele budúcnosti“. Múdra myšlienka

Ondrej SUTOR

PRÍBEH Z DÁVNEJ HISTÓRIE LEVOČE - pravdivá udalosť z roku 1562 – Z pozostalostí po učiteľovi evanjelickej ľudovej školy a organistovi evanjelického kostola v Levoči vynikajúcom interpretovi Bachových a Händlových diel Jozefa Ratza ( 1884 – 1964 ), na ktorého i dnes si z láskou mnohí starší levočania spomínajú, som našiel veľmi zaujímavý príbeh ( vo forme článku ) z dávnej histórie Levoča. Tento príbeh pred druhou svetovou vojnou zverejnil nemecký evanjelický kalendár Kreuz kalender (Krížový kalendár ). Tento príbeh ale len povrchne, mi moja mama ako malému chlapcovi často rozprávala. Teraz, keď je k dispozícii celý tento článok, rád by som bol, keby sa o tejto pravdivej udalosti z roku 1562 podrobne oboznámili aj dnešní obyvatelia Levoče. Táto udalosť sa stala v dobe, keď chrám sv. Jakuba patril evanjelikom. Levočský senátor Mathias Wildner, žil so svojou ženou Katarínou a dcérou Zuzanou v úplnej svornosti a zhode v domácej blaženosti. Zuzka mala ružovú tvár a bola najkrajším dievčaťom v meste. Každý ju mal rád a bola pre rodičov radosťou a šťastím. Wildner mal veľký majetok, a patril medzi najzámožnejších mešťanov v Levoči. Senátor Wildner vo svojom voľnom čase robil so svojou rodinou časté výlety do lesa. S obľubou navštevoval svoj včelín v Jedľovej doline v blízkosti mesta, kde sa cítil veľmi dobre. Keď dcéra Zuzka 16. júna 1562 dovŕšila 17 rokov, podnikol Wildner spolu s ňou a ženou cestu opäť ku svojmu včelínu. Slnko pálilo a deň ubúdal pod šumom zábavy. K večeru začali rýchlo stúpať ťažké masívy mračien, ktoré boli predzvesťou veľkej búrky. V snahe čím skôr sa dostať do mesta ešte pred búrkou, dal Wildner svojmu sluhovi príkaz ihneď zapriahnuť kone. Čo najrýchlejšie sa dali do pohybu na cestu domov. A to bola veľká chyba. Kým sa dostali k mestu, začala strašná búrka. Dážď a víchrica prebičovali do špiku cestujúcich. Búrka silnela a pri každom záblesku sa pokúšal Wildner utíšiť takmer počuteľný tlkot oboch prestrašených ženských sŕdc. Zrazu narazil blesk so strašným úderom do starej jelše a roztrieštil jej kmeň. Prestrašené kone sa splašili a voz sa prevrátil, ale pri ďalšom okamihu udrel blesk rovno do voza. Kone a sluha klesli k zemi. Wildner s krikom spadol a manželka s dcérou tu ležali bez akýchkoľvek známok života. Wildner, jeho žena sa pomaly zdvihli, len dcéra Zuzka akosi nejavila známky života. Kone boli hneď mŕtve. Ihneď nechali doviesť lekára z mesta na osudné miesto, ale jeho námaha bola bezúspešná. Po príchode domov dal senátor Wildner privolať najšikovnejších lekárov z Levoče k porade a sľúbil im veľké sumy peňazí, ak Zuzku privedú k životu. Ale i to bolo zbytočné, a Zuzka musela byť vyhlásená za mŕtvu. Zuzka bola aj v smrti pekná. Všetci obyvatelia mesta sa tlačili, aby ju na márach ležiacu uvideli. Bola tak vyzdobená, ako keby išla k svadobnému oltáru. Mala pompézny pohreb a všetci plakali. Predsa Božie cesty sú niekedy nevyspytateľné. Hrobár Jakob Fleck sa dozvedel, že Zuzka bola pochovaná s dvoma prsteňmi. Vedený týmto diabolským úmyslom išiel o polnoci ku hrobu Zuzany, kde hneď kyprú zem od rakvy odstránil. Keď zdvihol kryt siahol po prsteňoch, ktoré ale sám pri najväčšej námahe nemohol s prstov stiahnuť. Tu musel prísť na pomoc vreckový nožík. Aké zdesenie sa ho chytilo, keď pri prvom reze do prsta sa mŕtvola zdvihla, otvorila oči a strnulo pozerala na zlodeja. Na to sa hrobár rýchlo dal na útek, preskočil kostolný múr a ušiel. Strašná zimnica prešla Zuzkiným telom, keď zistila, že bola zasvätená smrti. S veľkou hrôzou vystúpila z hrobu a ponáhľala sa domov. Ich dom bol na námestí Majstra Pavla č. ( Reissov dom ). Práve na vežových hodinách odbilo jednu hodinu. Ona sa však až po viacero klopaní na okna dostala napokon dnu, lebo otec a matka nemohli uveriť návratu ich milovanej dcéry. Bola to nepredstaviteľná radosť rodičov, keď ich drahé dieťa všestranne milovanú Zuzku mohli mať zase v náručí. Rodina Wildner s vďačnou spomienkou na tú zázračnú záchranu ich dieťaťa, dali na streche chrámu sv. Jakuba nad hlavným oltárom v roku 1570 umiestniť veľký železný kríž. Je to majstrovské dielo vtedajšieho umeleckého zámočníctva a je tam dodnes, len s odstupom času sa pozabudlo z akej príležitosti bol tento kríž na chrámovú strechu umiestnený.

Doc. Dr. František Kočiš, CSc., Bratislava

O anjelovi za poštovým okienkom v Levoči
V polovičke mesiaca september (presnejšie 17.9.2008) sme sa ako maturanti z roka 1948 po šiestich desaťročiach opäť stretli v Levoči, pravda - v preriedenom počte, v známej reštaurácii na slávnom historickom námestí. Najprv sme sa poschádzali na dvore gymnázia, kde nás prekvapujúco privítal sám primátor mesta a zaviedol nás do budovy gymnázia rovno k súčasnému riaditeľovi školy. Po tomto nečakanom, ale o to vzácnejšom privítaní sme sa odobrali do objednanej reštaurácie na slávnostný obed. Spomienky, veru nie veľmi veselé sa v debate miešali so súčasnou situáciou v meste, a tak čas plynul a uplynul a každý z nás sa po rozlúčení pobral do svojho rodného alebo starobného bydliska.
S bratom, bývajúcom v Klčove, som sa dohodol, že po ukončení stretnutia príde po mňa autom, pravda, mám sa mu telefónom ozvať.
Po rozídení som sa obsluhujúceho čašníka spýtal, kde majú telefón. Odpovedal mi, že telefón v reštaurácii nemajú pre hostí k dispozícii a odkázal ma na vedúcu reštaurácie. Tá však v tom čase už bola preč. Nezostalo mi nič inšie, iba hľadať telefón na námestí. Bez úspechu! Zamieril som preto na poštu, ale ani tu nemali telefón k dispozícii pre návštevníkov. Zamieril som preto k okienku, kde sedela mladá pracovníčka pošty. Chvíľu som počkal, kým niečo písala, potom zdvihla hlavu a ja som jej vyjavil svoju žiadosť, že by som chcel zavolať bratovi, aby po mňa prišiel. Usmiala sa a pýtala si číslo telefónu. Odišla k blízkemu telefónu, hneď som začul hovor, že brata budem čakať pri pošte. Úsmevne sa so mnou rozlúčila a vo mne rezonoval nesmierne vzrušujúci pocit vnútornej radosti a vďaky. Zdalo sa mi, že v poštovom okienku vidím anjela.
Dodnes mám v očiach jej usmievavú tvár, v srdci a vo vedomí uchovávam krásny zjav mladej ženy, ktorá ochotne a s pochopením vypočula moju žiadosť. Preto so vzrušením dávam na vedomie, že 17. septembra 2008 okolo štvrtej hodiny popoludní ma pri okienku na pošte obslúžil anjel.