Pamodaj zdravia, lavička!

Patrí k reprezentatívnym tvorcom slovenskej modernej knižnej i rozhlasovej autorskej rozprávky. Každá z jeho kníh i hier bola a je umeleckou udalosťou. Navyše jedinečnou, ako je jedinečná jeho poetika, jeho posolstvo deťom i dospelým. Na prvý pohľad síce akoby len naskicované, vložené takmer do holých oznamovacích viet, v skutočnosti nezvyčajne zložité až komplikované, zakódované do metafory, ktorá deti vzrušuje svojou imaginatívnosťou, dospelých tajomstvom mysteriózneho vláčika, ktorý si to šinie nie do smrti, ale do života. Reč je a bude o JÁNOVI MILČÁKOVI, rozprávkovom humanistovi, ktorý sa v tomto pomyselnom vláčiku vezie už osemdesiat rokov.

Táto i ďalšie asociácie sú odkazmi na knihu Rozprávkový vláčik, ktorá patrí k mojim najobľúbenejším autorským rozprávkam. Takže aká to bola cesta, akí boli tí, ktorí ťa pred rokmi do tohto vláčika posadili? Pýtam sa ťa na to preto, lebo o tvojom detstve, o tvojich rodičoch veľa toho nevieme. Možno i preto, že sám – ako je to už pre teba príznačné – radšej o všetkom mlčíš, ako hovoríš.
9. januára 1935 v Levoči snežilo. Padal drobný, pokojný sneh. V jednom z levočských domov na ulici Gustava Hermana sa ozval plač. Plačov býva niekoľko druhov: žalostný, veselý, bolestivý... Ten, čo spomínam, bol oznamujúci... vtedy som sa narodil. Mal som zvedavé oči, ružové bruško a o tom, že snežilo, som sa dozvedel neskôr od ženy, ktorá ma porodila. Jej patrilo moje prvé slovo – mama. Odvtedy bolo jej meno často prosebné, radostné, plačlivé, ale vždy najvýznamnejšie v mojom živote, i keď som si to hneď neuvedomoval. Keď som sa naučil vysloviť ďalšie hlásky, pribudlo slovo apa, patrilo otcovi. Jeho predkovia prišli z Poľska, mamkini od nepamäti žili v Levoči. Mamkin otec Janos Novotny staval kostol na Mariánskej hore. Pri stavbe ochorel, umrel mladý na zápal pľúc. Jeho meno je vytesané na múre baziliky spolu s dvoma stavebníkmi z Košíc, pre mňa jediná pamiatka naňho. O dva roky po mojom narodení pribudli do rodiny Elena a Jozef, moji dvaja súrodenci, dvojčatá, čoskoro sa držali za ruky. Naše detstvo bývalo čarovné. V lete sme behali bosí a na začiatku jesene nám ostali pootĺkané kolená i clivota za letom. Tak sa končilo naše detské leto každý rok. Nastal čas, aby som sa vybral na cestu. Vtedy stavala hradskú cez Levoču talianska firma Via Nova. Nebola to cesta pre deti, ale pre vojakov, chystala sa druhá svetová vojna. Rozprávkový vláčik bol v nedohľadne...

V Slovníku slovenských spisovateľov 20. Storočia (LIC, 2008) sa uvádza, že si sa narodil v Košiciach, v Slovníku slovenských spisovateľov pre deti (tiež LIC, 2005), že v Levoči... tak kde vlastne?
V rôznych publikáciách mám striedavo uvedené dve rodné mestá: Levoču a Košice. (No narodil som sa iba raz.) Neviem, kedy a za akých okolností sa mesto Košice po prvýkrát mylne objavilo ako moje rodisko. Nikomu však nezazlievam, ak vychádzajúc z nejakej publikácie, uvádza práve Košice, pretože zväčša všetko, čo sa chceme dozvedieť, si musíme najprv prečítať. Počas návštevy gymnázia umrel v jeden pochmúrny deň nad ránom môj dobrý otec. Stál som pri jeho posteli. Pohladil si záhlavie pravou rukou a vydýchol. Bál som sa ho dotknúť, aby som ho nevyrušil pri umieraní. Navždy si budem túto chvíľu nosiť ako znak môjho života. Smrť sa krátko motala okolo nášho domu.
 

Po maturite na levočskom gymnáziu si sa stal učiteľom. Vzhľadom na tvoje introvertné založenie zvláštne rozhodnutie. Už aj preto, že najprv si sa stal učiteľom a až potom si začal študovať na Pedagogickej fakulte Univerzity Komenského v Košiciach. Ako je to teda s tvojím učiteľstvom? A je pravda, že si žiakov učil za pochodu – po triede?
Nepracujúca mamka a dvaja nedospelí súrodenci určili moju cestu. Nastali nádherné dni. Bola to cesta chlapca. Ešte som nenastúpil do rozprávkového vláčika... Začal som učiť predmety od výmyslu sveta. Stál som pred lavicami žiakov iba o niekoľko rokov mladších ako ja. A keď som skúšal, prechádzal som sa so skúšaným žiakom medzi lavicami, často som ho držal za plece. O niekoľko týždňov som sa opäť posadil do lavice, diaľkovo som študoval biológiu a chémiu. Nerád som dával päťky, ale aj takú známku som musel občas s nevôľou zapísať. Päťku som vždy považoval za bruchatú, neforemnú známku, bola pre mňa, učiteľa, odpornejšia ako pre žiaka, ktorému som ju prisúdil. Neobyčajných príhod počas môjho učiteľovania bolo neúrekom. V triede, v ktorej som bol triednym učiteľom, sme tajne chovali škrečka. Nevedeli o ňom ani učitelia, ktorí v mojej triede vyučovali iné predmety. Škrečka chytili na cvičisku vojaci a podarovali nám ho v lepenkovej škatuli. Škrečok neuveriteľne rýchlo skrotol. Počas vyučovania čušal a cez prestávky behal medzi žiakmi. Vtedy ho žiaci kŕmili a napájali. Nechal si pohladiť kožuštek. Učil som v Levoči, v malom meste, plnom stavebných i umeleckých skvostov, v meste, ktoré pokladám za svoje. Mám o tom doklad, stal som sa jeho čestným občanom.
 

A potom, vlastne ani neviem po akom čase, sa ti stalo to, čo Martinovi Kukučínovi. Pán rechtor si oprášil zo šiat bielu kriedu a obliekol si biely medický plášť. Dôvody Martina Kukučína poznáme – predovšetkým neochota podriaďovať sa farárovi či škôldozorcovi, ktorá v ňom hrdúsila slobodného človeka – o tých tvojich nevieme nič. Takže, čo ti vyviedol pán riaditeľ Komenský, že si mu zaďakoval a znova sa pobral do Košíc – tentoraz na lekársku fakultu?
Pánovi „riaditeľovi“ Komenskému vyšiel v Levoči Orbis Pictus, knižka so vzácnym textom a nádhernými obrázkami. Tak som ho spoznal. Možno by bol radšej, ak by som bol zostal učiteľom, ale... Práca lekára mi pripomína kňaza, umelca aj mudrca. Nepoznal som lepšie lákadlo. Chorý človek je prosebníkom, čaká, že mu lekár pomôže, nevystiera ruky, prosí očami. Prichádza s presvedčením, že sa to dá. Lekár by mal k chorému pristupovať s pokorou. Pokora nie je slzou, ale kvetom. Nie na klope kabáta, ale takým, čo nedokáže rozkvitnúť inde, iba v srdci. Ospravedlňujem sa za tieto ornamenty, nimi som to vyjadril najľahšie. S rovnakou pokorou ako v medicíne sa približujem k čitateľovi v literatúre. Tak sa stretávajú v mojom živote literatúra i medicína... Už dávnejšie som povedal, že žijem v dvoch domoch, jeden je MEDICÍNA, druhý LITERATÚRA. Prechádzať z jedného do druhého je vzrušujúce. Za dverami trinástej komnaty je očakávanie, prekvapenie, nikdy nie prázdno. Každý ľudský údel by mal prinášať možnosť otvoriť dvere do trinástej komnaty.
 

Mal si dvadsaťšesť rokov, keď si zložil Hypokratovu prísahu. Bola to zaiste veľkolepá chvíľa, keď si sa stal božím asistentom. Aspoň Ladislav Ballek hovorieval, že keď Boh zistil, aké nedokonalé stvorenie priviedol na svet, rýchlo vymyslel lekára. Lenže ty si nenastúpil do mahagónového Orientexpresu, ktorý by ťa odviezol na slávne kliniky, do blízkosti katedrál a bazilík, odkiaľ je k Bohu len na skok, ale si sa pobral ošarpaným vláčikom do Krompách, o ktorých Pán Boh hádam ani nevie. Ako si sa cítil, keď si tam vstúpil? Neochorel si z toho, čo si tam našiel?
Do Krompách som putoval hneď po promócii. Pracoval som na internom a infekčnom oddelení, potom v nemocnici otvorili pľúcne oddelenie. Prisúdili mi ho, bol to akoby rozsudok. Na pľúcne oddelenie som vchádzal bojazlivo. Musel som dlho listovať v knihách, po nociach premýšľať, či som urobil všetko správne, aby som dokázal uniesť toto bremeno, i keď neviselo na chrbte. Mal som na starosti pľúcne oddelenie sám, jediný sekundárny lekár i „primár“ odrazu. Každý týždeň ma navštívila doktorka Emilijanová, ftizeologička, emigrantka z Ruska. Radila mi, často ma pochválila, znamenalo to vtedy pre mňa viac ako úsmev pacienta, darovala mi istotu.
 

V dejinách slovenskej literatúry je niekoľko spisovateľov, ktorí boli lekármi. Okrem spomenutého Martina Kukučína, G. K. Zechenter-Laskomerský, Jégé, Dušan Makovický, Ivan Stodola, Gejza Vámoš, Pavol Strauss, básnici Andrej Žarnov, Ján Stacho a iní. Zaujímavé, že nie každý z nich sa inšpiroval svojou profesiou. Ty patríš k nim. Čím to je, že si skôr napodobnil Kukučína než Gejzu Vámoša a nikdy si nezverejnil to, čo si po celý život zažíval v trinástej komnate ľudského údelu? Týmto sa dostávam k tvojej tvorbe. Začínal si ako vysokoškolák v Mladej tvorbe. Zaujímavé je, že tvoj debutujúci text z roku 1971 nebol prozaický, ale dramatický. Bola to rozhlasová hra pre dospelých Sprievod anjelov. Ňou sa začala tvoja úspešná kariéra rozhlasového dramatika. Úspešná nielen významnými oceneniami z piešťanského festivalu pôvodnej rozhlasovej tvorby, ale i ohlasom medzi poslucháčmi. V tom čase a ešte dlho potom, kým nedošlo k nešťastnej reštrukturalizácii vysielacej štruktúry, bola rozhlasová hra jedným z najpočúvanejších rozhlasových žánrov. Doslova kultúrnou udalosťou – len si spomeň, že napríklad sobotňajšiu rozhlasovú hru pre deti a mládež alebo nedeľnú rozprávkovú hru počúvalo celé Slovensko. Lenže kdeže už lanské snehy sú? Ale vráťme sa k tomu, na čo som sa ťa chcel spýtať. Prečo práve rozhlas?
Mladá tvorba bol výnimočný časopis. Pôsobili tu prezieraví redaktori, plní invencie. Možno tu som prvýkrát nasadol do toho môjho imaginárneho vláčika. V roku 1967 som získal Cenu Mladej tvorby. Potom nastali časy, v ktorých chcel niekto prekliať umenie, ale aj pravdu, hĺbku nahradiť plytkosťou. Vo Východoslovenskom vydavateľstve mi mali vyjsť poviedky s názvom Je čo je (parafráza na Shakespeara). Vtedajším inkvizítorom sa nepáčil názov knižky a nesúhlasili, aby bola v nej uverejnená jedna z poviedok. Bolo to po roku 1968. Nič som nezmenil, i keď už existoval signálny výtlačok. Do súťaže na pôvodnú rozhlasovú hru som poslal text Sprievod anjelov. Dramaturgovia čakali, kto otvorí dvere do miestnosti, v ktorej sa mali odovzdávať ceny. Mysleli si, že neznáme meno Ján Milčák je pseudonym niekoho, kto nesmie publikovať. Keď som vošiel do miestnosti, vydýchli si. Nebol to pseudonym, bolo to pravé meno. A odrazu som sa ďalej viezol v rozprávkovom vláčiku. Rozhlasové drámy prte dospelých a rozhlasové hry pre deti a mládež sa dostali do Francúzska, Talianska, Nemecka, Českej republiky, Juhoslávie, Maďarska, Poľska a do mnohých rádií v iných krajinách. Výborná bola spolupráca s West Deutche Rundfung Kol. Nemecký dramaturg so mnou spolupracoval, nechal si napr. potvrdiť správnu slovenskú výslovnosť mien protagonistov hry. Ale aj francúzska verzia hry má svoju históriu. Francúzsky preklad hry z Prix Italia stačilo prevziať, ale vo Francúzsku platí zásada, že preklad do francúzštiny má urobiť francúzsky prekladateľ. Rodinná fotografia sa dostala do všetkých vo frankofónnych krajinách. Rádio bolo médiom, na ktoré „inkvizítori“ akoby nedovideli. Viezol som sa vo vláčiku. Ján Stacho pôsobil istý čas na Gemeri. Bolo to vtedy, keď som býval v Jelšave. Niekoľkokrát sme spolu cestovali vlakom do Košíc. Rozhodol sa pre literatúru.
 

Pár rokov po rozhlasovom debute pre dospelých, presne v roku 1974, si napísal hru pre deti Obrov brat. A môžem zopakovať, čo som povedal v súvislosti s tvojou tvorbou pre dospelých... touto hrou sa začala tvoja úspešná kariéra rozhlasového dramatika pre deti. A zasa nejde len o počet, má to byť dvadsiatka textov, ale predovšetkým ohlas, ktorý si nimi vzbudil medzi odbornou i poslucháčskou verejnosťou. Tá prvá to dala najavo tým, že ti dva razy udelila Hlavnú cenu Festivalu pôvodnej slovenskej rozhlasovej hry v Piešťanoch. Prvú rozprávkovú hru Celestínka, ryba a pán Baltazár, 1988, druhú za hru Vrana Florenťanka, 1993. Druhá ti zostala verná a odvtedy niet piešťanskej prehliadky, na ktorej by dezskí poslucháči netlieskali tvojim prácam. Takže otázka... čo spôsobilo, že si sa rozhodol písať rozhlasové hry i pre deti?
Vždy som rád písal pre deti, i keď malí čitatelia neodpúšťajú, a čo im ponúkame, musí byť pravdivé, perfektné... Existujú dve rozprávkové bytosti, ktoré mi zostali verné, čierny kocúr Kilimandžáro a vrana Florenťanka. Vrany sa vždy vedia o seba postarať a kocúr Kilimandžáro si žije pohodlne medzi listami mojich rozprávkových kníh, nepotrebuje chytať myši a každej rozprávkovej postave rozumie. Ale často poletujú a čvikotajú v mojich rozprávkach aj vtáčiky.
 

Od 90. Rokov si začal písať pre deti aj knižné autorské rozprávky. Prvou bola Rozprávka o Marianke (1996), druhou Chlapec lampášik (1996), potom nasledovali ďalšie a ďalšie. V ostatnom čase si vari najproduktívnejším tvorcom autorských rozprávok, ktoré sú nezameniteľné svojou snahou detským svetom, jeho hodnotami – povedané terminológiou tvojho druhého života – resuscitovať vyprahnutý, kolabujúci svet dospelých. V tomto ohľade si začínam myslieť, že spisovateľom humanizujúcim tento svet si sa stal vtedy, keď si ako lekár vyčerpal všetky možnosti na záchranu trpiaceho človeka. Jednoducho si sa nedokázal zmieriť so zúfalstvom, samotou, egoizmom, všetkými tými fatálnymi diagnózami, ktoré nás zatláčajú do zeme, a tak si vo svojom umeleckom laboratóriu vytvoril farmaká, akými sú príbehy o priateľstve, pomoci, vzájomnej úcte, tolerancii... Takže vlastne nie je pravda, čo som povedal skôr, že si svoje lekárske povolanie nikdy nepremietol do svojej tvorby. A či je to všetko s genézou tvojej umeleckej orientácie inak?
Detský svet má najbližšie k rozprávke. Svet dospelých akoby sa od rozprávky vzďaľoval. Vytráca sa z neho humanizmus a do popredia sa dostáva egoizmus a chamtivosť. Mám tri vnučky a troch vnukov. Zaumienil som si, že ich mená vpíšem medzi iné v mojich rozprávkových knižkách, a keďže majú rozprávkové mená, knižka nebude patriť iba im, ale všetkým deťom. O sto rokov sa presvedčím, či sú knižky obchytané. Začali najstaršou vnučkou s najdlhším menom, Rozprávky o Marianke a skončil najmladším vnukom s najdlhším menom, knižka sa volá Jonatán malý ako omrvinka. V rozprávke je všetko možné. Dúfam, že nemusím o tom nikoho presviedčať.
 

V tejto súvislosti mi napadá, že v tom rozprávkovom vláčiku, do ktorého si nasadol pred osemdesiatimi rokmi, sa veziete dvaja. Jeden je Milčák lekár, druhý Milčák spisovateľ. Po čase však do kupé vstúpi žena s dvoma malými chlapcami. Jeden je Marián, druhý Peter. Raz budú obaja kultivovaní umelci. Aký je recept na výchovu takých slušných ľudí, akými sú tvoji synovia?
Áno, ešte vždy sa veziem vo vláčiku. Ide pomaly, neponáhľa sa, vyfukuje paru, vypúšťa obláčiky dymu. Tá žena, čo vstúpila do vláčika, priviedla za ruky dvoch chlapcov, Mariána a Petra, posadila ich na lavičku k sebe, mazná sa s nimi, prihovára sa im, ukazuje na okno, na krajinu, ktorá sa snaží utiecť vláčiku a teší sa, že sa jej to nepodarí. Žena a chlapci prežívajú rozprávku. Stojím v úzadí, tvárim sa ako sprievodca. Cestujúci o mne vedia. Vnímajú moju blízkosť, tešia sa z vláčika, majú radosť, že sa vezú so mnou, a želajú si, aby vláčik nezastal. Dvaja chlapci, čo im začínajú belieť vlasy, mi robia velikánsku radosť... Ďakujem Bohu, že mi to dožičil.
§ A na záver: Keby spisovateľ Ján Milčák pri svojom jubileu robil rozhovor s priateľom MUDr. Jánom Milčákom, čo by sa ho rád spýta? A naopak, akú otázku by MUDr. Ján Milčák chcel položiť svojmu priateľovi spisovateľovi Jánovi Milčákovi?
Spýtal by som sa ho, či má rovnako veľkú radosť zo života ako ja. A keďže sa tým dvom nepodarí rozísť, povedal by som spisovateľovi Jánovi Milčákovi a jeho priateľovi MUDr. Jánovi Milčákovi: „Pamodaj ZDRAVIA, lavička.“ Ondrej Sliacky

So súhlasom časopisu BIBIANA.
Multimediá